na Blog.cz

,,Odveďte ju do žalára a dajte ju na okovy a ak vám ešte raz ujde, prídete o hlavy!" soptil na prítomných mužov, tí len mlčky prikývli, vzali elfie telo a vyparili sa. Jeho tvár sa zmenšila, vlasy sa zmenili. Podišiel k zrkadlu visiacemu pri dverách a obzeral sa. ,,Výborne," zaškeril sa, čo jeho terajšiemu telu absolútne nepasovalo.

Ryuu mlčky sedela v jedálni a vidličkou pichala do kúsku mäsa, ktoré lahodne ležalo na striebornom tanieri. Felon vošiel dnu, ani sa neunúval zaklopať. ,,Slečna Ryuu, nemôžete sa neustále trápiť," riekol smutne a prisadol si ku nej. Chytil ju za ruku. ,,Nebojte sa, on ju nezabije," povedal povzbudivo, no na jeho paní to taký účinok nemalo. Skôr len na neho pozrela, odtisla tanier a uložil si hlavu na stôl. Felon kývol slúžke aby jedlo odpratala. ,,Slečna!" do jedálne vbehol zadychčaný Titus. Felom ho zahriakol pohľadom. ,,Vrátila sa!" vykríkol nadšene a už ku nemu pomaly cupitala elfka. Ryuu sa v tom momente postavil a vrhla sa k malej dievčine v prudkom objatí. ,,Hayate," privrel oči na ktorých sa jej zaleskla nepatrná slza. Felon sa usmial. ,,Poď Titus, necháme ich," riekol starší elf a spolu so svojím synom vyšli von, obdarujúc Ryuu príjemným úsmevom, keď zatváral dvere do jedálne.
"Hayate," šepla Ryuu a pobozkala ju čo najnežnejšie na čelo. Ešte vždy si nemohla po tej facke dovoliť prudké pohyby, predsa len, vyzerala tak krehko. Dievča sa odsunulo a premeriavalo si elfku, akoby ju videla poprvýkrát. Niečo sa jej na nej nezdalo, jej pohľad bol akýsi - iný. "Asi si unavená," bolo prvé čo Ryuu napadlo a tak elfie dievča odviedla do hosťovskej izby. "To teda nie!" Slečna sa zháčila a udivene pozrela na dievča, ktoré sa chovalo nezvyčajnejšie ako inokedy. "Čo?", položila otázku pre prípad, že by jej niečo ušlo. "Ospravedlňujem sa, pani moja," uklonila sa Hayate a vošla bez ďalších rečí do vnútra komnaty. "Eh..." Ryuu nevedela čo povedať, no bola rada, že je Hayate zasa späť. Ale ako dokázal Titus priniesť Hayate nazad do hradu? Predsa len, bol to len obyčajný elfí chlapec, ktorý mal dar meniť sa tak akurát na prelud, ktorí dokázal na smrť vystrašiť obyčajných ľudí. Pri tejto predstave sa Ryuu rozchichotala.

Hayate otvorila oči. Cítila, že leží na niečom chladnom a vlhkom. Poobzerala sa a pri pohľade na žalár stiahla nohy ku sebe a sklopila uši. Ruky jej viseli hore spútané v okovách. Okrem nej tam bolo asi ďalších desať možno pätnásť elfov. Mladých starých. Dorsetovi to bolo jedno, hlavné je že tu boli. ,,Tak si sa vrátila?" ticho riekol elfí starec sediac vedľa nej. Pomaly obrátila na neho pohľad. ,,Amadeus..." zašepkala a dívala sa na zbičovaného starca ležiaceho na chladnej a špinavej podlahe. Okoloidúci žalárnik do neho kopol. Hayate sa trhla v okovách: ,,nedotýkaj sa ho!" Zatínala zuby a žalárnika prepaľovala tým najviac pohŕdavým pohľadom aký v sebe našla. Dvere sa otvorili a dnu vošiel Cadmon. Ťahal za sebou už polo zúboženého elfa. ,,Nechýba vám?" opýtal sa a hodil mu ho pod nohy. Druhému mužovi sa rozšírili nosné dierky, schmatol elfa za ten kúsok odevu čo mal a ťahal ho do vedľajšej miestnosti, z ktorej sa zakrátko ozýval len krik a praskanie biča. Cadmon sa otočil a vykročil. ,,Cadmon!" vyhŕklo dievča dosť nahlas aby ho počul a dosť potichu aby ho nepočul muž vo vedľajšej miestnosti, čo bolo ale neprípustné. Muž zastavil. ,,Musíš jej pomôcť! Prosím! On šiel za ňou, vyzerá ako ja! Prosím ťa... Ak máš ešte kúsok srdca, zachráň ju. Miluješ ju predsa! Prosím...." Muž sa len pri slovnom spojení ,,miluješ ju" mykol a vykročil ďalej. Vyšiel zo žalára a nasadol na koňa. Opustil Dorsetove sídlo. ,,Tohto bude ľutovať," riekol, natiahol si kapucňu na hlavu a popohnal koňa smerom ku kráľovstvu Van Ostadových.

Ryuu si prisadla ku stolu so zrkadlom, no pri pohľade naň sa jej tvár skrivila do nenávistného pohľadu, ktorý bol podtrhnutý ponížením. "Cadmon," zašepkala do prázdna a do rúk vzala kefu, ktorou si začala rozčesávať vlasy. Každý pohyb v nej vyvolával bolesť, ktorú po nej zanechal ešte v tú noc ten podlý chlap. Jej štíhle telo bolo pokryté modrinami a škrabancami. Veľmi sa nebránila, no i tak utrpela niekoľko úderov, keď nebolo všetko tak, ako si to Cadmon prial.
Zamračila sa a kefu položila naspäť na svoje miesto. Zatvorila oči. V hlave jej prebehlo niekoľko tisíc myšlienok, no ubolenú myseľ vždy vyliečila spomienka na nežnú tvár elfej dievčiny. Ryuu ju milovala, to si musela priznať, či chcela alebo nie. Ďalšia skutočnosť, s ktorou sa musela zmieriť. Ktovie čo si o jej citoch mohla pomyslieť samotná Hayate. Ryuu sa náhle rozhodne postavila. "Hayate," šepla celkom potichu a pomaly otvorila dvere, aby sa mohla dostať do komnaty, kde dievča odpočívalo. "Musím sa jej priznať," povedala si pre seba a pravú ruku si pritlačila k hrudi, pretože cítila ako jej vzrušením začalo tĺcť srdce.
Po špičkách a celkom pomaly sa dostala ku dverám, ktoré mali odokryť to nežné stvorenie, ktoré by podľa predpokladov Ryuu, už malo dávno bdieť v krajine snov.

Jemne uchopila kľučku akoby sa bála, že ten zvuk môže dievčinu so špicatými ušami zobudiť. Keď už sa chystala otvoriť dvere, niečo, či skôr niekto ju pritisol ku stene a zakryl jej ústa aby nemohla kričať. Pozrela na dotyčnú osobu, a keď mraky odokryli mesiac a osvetlili tmavú chodbu, Ryuu zazrela Cadmona. Díval sa na ňu tými prenikavými očami plnými hanby, ponížia a prosby o odpustenie. Slečna sa ani nepohla. ,,Slečna, v tej izbe nie je tá elfka. Je to Dorset. Posiela ma Hayate aby som vám to povedal, zdá sa, že jej na vás naozaj záleží, riskovať všetko len pre to aby som vám toto povedal," odmlčal sa a sklonil hlavu. ,,Mrzí ma čo som vám urobil, ja len... žiarlil som na ňu... to je všetko..." pustil ju a odstúpil. Ryuu nebola schopná slova, len mlčky pozerala teraz už za odchádzajúcim mužov a v hlave jej doznievalo jeho varovanie: to nie je tá elfka, je to Dorset. Vzala z brnenia meč, pootvorila dvere a opatrne vošla do izby. Podišla k posteli, kde spala, ako mala predokladať, Hayate. Pritisla jej meč na hrdlo. ,,Tak Dorset, vstávaj!"
Vo vzduchu sa mihol úškľabok. "Mohol som si myslieť," ceklo dievča už s mužnejším hlasom a čo chvíľa pred Ryuu stál sám Dorset vo svojej skutočnej podobe. "Zabijem ťa!" "Oh? Skutočne? Aké dojemné, no to by so musela mať viac schopností, ako len meč v ruke." Dorset vybuchol do psychopatického záchvatu smiechu. Mladá žena sa zamračila a rukoväť meča uchopila pevne i do druhej ruky. "Tak sa ukáž!" Muž stíchol a tvár sa mu zmenila na celkom vážnu a zlomyseľnú. "Ach, moja drahá, bude mi naozaj ľúto, že zabijem svoju snúbenicu, ale to ty si nechcela spolupracovať! Mohla si mať všetko po čom tvoje temné Ja cnelo." "Pche, príliš veľa rečí, Dorset!" Ryuu sa rozbehla na chlapa, ktorý sa ale rýchlim luskom prstov zjavil za jej chrbtom. "Unavuješ ma!" "Slečna Ryuu!" Vo dverách sa zjavila armáda elfov, kde na čele stál samotný Cadmon spolu s Felonom. Vedľa dvoch mužov poletoval prízrak, ktorý sa pripisoval k Titusovej osobe. I on chcel byť nápomocný svojej panej.

,Tcs..." zamračil sa Dorset a pozrel na Cadmona. ,,Chlapče, bol si pre mňa ako syn, je mi ľúto, že ťa budem musieť zabiť, ale teraz," sňal si imaginárny klobúk z hlavy a uklonil sa. A potom zmizol. Ryuu pustila už ťažký meč na zem, ktorý dopadol s rinčaním na kamennú dlážku. Felon pribehol ku svojej pani, ktorá už ledva stála na nohách z toho vyčerpávajúceho dňa. Podoprel ju. ,,Ste v poriadku slečna?" opýtal sa opatrne. Len mlčky prikývla a otočil sa na Cadmona. Ten padol na koleno: ,,Odpustite, pani moja. Prosím, smiem u vás dostať ešte jednu šancu? Poslednú? Budem vám slúžiť ako najlepšie viem, do kým ma nezabije." Ryuu napokon po dlhej chvíli ticha prikývla. ,,Ďakujem vám všetkým..." riekla ticho a celou váhou sa oprela o Felona a privrela oči. Ten ju opatrne položil na postel v miestnosti a prikryl ju. ,,Vy dvaja," ukázal na elfov najbližšie pri dverách, ,,ostanete cez noc tu." Obaja prikývli a všetci vyšli von. Ryuu nepokojne zaspala, prenasledovaná Dorsetovou tvárou.

Hayate otvorila oči a mlčky pozerala na prichádzajúceho pána domu. ,,Súdiac podľa tvojho výrazu, sa ti to čo si chcel nepodarilo," povedala posmešne. Dorset prudko zastal a zmenil smer cesty ku nej. Svoj nos oprel o ten elfkyn a uštipačne sa mu zodvihli kútiky úst smerom nahor. "Myslím, že po tomto incidente je tvoja drahá Ryuu tak slabá, že ju bude veľmi ľahké zabiť." Hayate sťažka preglgla. "Hm, no a čo! Už je mi to jedno!" Dievča otočilo hlavu na bok a s úsmevom na perách prednášala svoj šokujúci výrok. "Hmmm..." Dorset sa postavil a podoprel si zamyslene bradu. "Žeby len predsa s teba niečo bolo? Nie nadarmo máš ten znak na rameni." Dievčinu znak trpko zabolel, no nedala to na sebe poznať. "Čo bude teraz, necháš ma tu zomrieť od hladu?" "čo navrhuješ?" Tento muž rád vyjednávala, čo mu išlo celkom dobre, vzhľadom k jeho postaveniu i celkom znesiteľnému vzhľadu.
"Dáš pokoj Ryuu a celému jej kráľovstvu. Všetkých zajatcov, ktorých tu máš pod zámkom, vyslobodíš a necháš ich slobodne žiť svoj život." "A čo z toho budem mať ja?" Hayate sa usmiala. "Pomôžem ti so znovuzrodením tvojej zašlej armády. Zostanem po tvojom boku, len ak prijmeš moje podmienky." Dorset sa na chvíľku zamyslel a pošúchal si bradu a jazvu, ktorá začínala pálíť. Náhle ticho dumania prerušil srdcervúci výkrik. Obaja obrátili pohľad ku prichádzajúcemu žalárnikovi, ktorý sa ešte stále bavil na vrátenom majetku svojho pána. Bol celý od krvi s pobaveným úškľabkom na tvári a za sebou tiahol už, zdalo sa, že mŕveho elfa, no nepatrný pohyb jeho popraskaných papier naznačoval opak. Hayate zo svojho druha nespúšťala oči keď šli okolo nich a potom stiahla uši. ,,Dobre, beriem tvoje podmienky, ale ak ma zradíš, ale urobíč niečo iné, dopadneš ako on," zaškeril sa Dorset pri vystrašenom pohľade malého dievčatka. Čupol si ku nej a nahol sa bližšie. Tvár jej chytil do prstov a otočil ku sebe. Olizol si pery. ,,Si taká chutnučká, ani sa nečudujem, že moja snúbenica má na teba slabosť a, že Cadmon na teba žiarlil. Mimoto, bola si to ty kto mu prehovoril do duše?" zdvihol obočie a pozeral sa na ňu. Hayate na neho pozrela a napľula mu do tváre.

Ďalšieho dňa, keď ručička na nástenných hodinách odbila pravé poludnie, sa hrad panovníčky zmenil na zmätené mravenisko, ktoré neustále pobehovalo z jednej miestnosti do druhej.
"Čože?", zvreskla Ryuu a päsťami udrela o stôl, na ktorom sa vynímal veľmi lákavý a pestrý obed. Felon mlčky ustúpil dozadu a zomkol pery do úzkej čiary. "Daj to sem!" Mladá žena priam vytrhla elfovi z rúk dokument, kde sa písalo: "Ak si panovník/panovníčka do osemnásteho roku svojho života nenájde partnera sebe hodného, potom všetky nároky na kráľovstvo, majetok a služobníctvo prináležia druhorodenému dieťaťu v rodine alebo rodičmi vybranému partnerovi panovníka." Keď Ryuu dokončila poslednú vetu, všetko naokolo stíchlo. Podoprela si unavene hlavu a náhle sa zasa vzpriamila. "Kde sa tento pergamen našiel a kto to mohol spísať?!" "Máte nejakého súrodenca?", vyšlo z Felona. Ryuu sa zamračila a kus jemného papiera hodila do mladého elfa po svojej lavici. "Samozrejme, že... Počkať. Matka mi vravela, že... Nie, nespomínam si na žiadneho súrodenca, ktorý by mal zdediť toto kráľovstvo aj so všetkým čo k tomu patrí!" Slečna zodvihla pergamen zo zeme a roztrhala ho na márne kúsky. "To bola, žiaľ, len kópia." Ryuu sa nasrdila a sotila Felona na lokaja, ktorý stál tesne za ním.

,,Slečna..." zvesil hlavu. Nikto z pritomných sa neopovážil ani ceknúť, všetci veľmi dobre vedeli, že dráždiť mladú slečnu v situácii ako je táto sa naozaj nevypláca. ,,Komu má potom pripadnúť hrad, keď nemáte žiadneho súrodenca?" opýtal sa s tou najväčšou zdvorilosťou a úctou akú v sebe elf nazbieral. ,,Dorset...." zašepkala Ryuu a obrátila sa na Felona. ,,Kde do riti si mám asi tak zohnať manžela?!" hodila na zem knihu, ktorá stála na stole. ,,Nechcem byť zlý, ale vy predsa už snúbenca máte," riekol, čoho dôsledok bol, že ďalšia kniha, ktorá letela vzduchom trafila rovno Felona. ,,Au..." riekol mimovoľne, no panovníčkyn pohľad ho schladil a značil, že si za to môže sám. ,,Tsc..." dievčina znovu buchla päsťou do stola, čo bola snáď jediná vec, ktorá ju ako tak upokojovala.

Titus vošiel do pracovne. ,,Slečna, prišiel vám list," podal jej ho. Felon mu ho vzal: ,,To je... Dorsetova pečať." Podal ho svojej panej. Ryuu list otvorila a čítala:

Mladá žena nevydala ani hlásku. Nemykla ani brvou. Dokonca jej dych pomaly uhasínal v malý plamienok, ktorý sa akoby strácal do nekonečného strachu. Oči zostali suché, srdce celkom prázdne a dlane plné listu, ktorý jej poslal sám démon a trhal jej srdce. I keď nepriamo, ale predsa.
"Slečna..." "Uhnite!" Cadmon surovo drgol do Felona a Titusa, ktorí mu v tú chvíľu stáli v ceste. "Cadmon?! Čo ty tu chceš? Vravel si mi predsa..." Stačil jeden mužov pohľad na útleho elfa a jeho jazyk zostal za zubami. Cadmon sa teda opäť otočil k Ryuu, ktorá tam stála takmer polomŕtva.
"Moja drahá," Tichú miestnosť ovial Cadmonov modro červený plášť, ktorý si len tak preletel vzduchom a ladne dopadol na zem k jeho pätám. "...vezmete si ma?" "Čože?!" ozvalo sa zo všetkých hrdiel a oči sa upreli len na ich panovníčku, ktorá ešte vždy, ani na okamžik, nemrkla čo i len očným viečkom. "Dobre," povedala a upadla ho Cadmonovej náruče. Zaspala. "Odnesiem ju do komnaty." "Nikam ju nevezmeš!" Felon schytil Cadmona pevne za zápästie. "Povedal som nie!" Zvraštil tvár a skrivil ústa, čo zrejme malo muža so slečnou na rukách odstrašiť. Cadmon sa usmial a vytrhol sa Felonovmu zovretiu. "Bude v poriadku," zašepkal a odišiel s Ryuu odtiaľ, odkiaľ prišiel.

"Ocko?" Elf vzal svojho syna na ruky a pohladil ho po jeho ružových a mäkkých lícach. "Neviem o čo mu ide a odkiaľ o tom pravidle so sobášom vie, ale niečo tu smrdí."

Elf ustarane pozrel na syna. ,,Oci? Ty máš slečnu naozaj rád, že?" opýtal sa chlapec svojho otca, no ten však mlčal. Sledovalo ho priveľa očí a počúvalo priveľa špicatých uší, aj keď všetci veľmi dobre vedeli, že v tom bude niečo viac, ako len vzťah pán - sluha.

Cadmon odniesol Ryuu do izby a opatrne, ako ten najväčší poklad ju položil na posteľ a prikryl ju. ,,Výborne," ozval sa hlas z rohu izby a z tieňa vystúpil muž, na ktorého mesačné svetlo dopadalo na jeho jazvu a o chvíľku sa pred ním vynoril samotný Dorset. Cadmon na neho pozrel. ,,Čo mám urobiť teraz?" opýtal sa a pohladil mladú panovníčku po tvári. ,,Stačí keď si ju zatiaľ vezmeš. Vieš, naozaj som si myslel, že ťa tá mladá elfka donútila zradiť ma," riekol muž s jazvou na tvári a obrátil sa k oknu. ,,Vlastne, hej, na chvíľku." Dorset sa zaškeril,, Vieš ako trestám zradcov." Cadmon len mlčky prikývol a jeho oči sa vpili na ladné krivky ženského tela ležiaceho vedľa neho. Druhý muž sa zasmial a vyparil sa v hustom kúdole dymu. ,,Ryuu.." zašepkal Cadmon a po tvári mu stiekla slza.