na Blog.cz

Ahoj, ahoj, ahoj! (^0^)/
Dlho som sa neozvala a mám k tomu i vysvetliteľné dôvody! OxO... Boli sviatky a tak som sa tu vyskytovala naozaj málo času, potom som z rodičovskej postele vytiahla DDR-ko a venovala sa po nejakej dobe aj jemu (XDD), no a potom som začala pracovať na cosplayi Kamaela, takže dalo prácu zohnať materiál a všetko to nejak pospájať aby to dávalo zmysel a v konečnom výsledku to vyzeralo ako.... Kamael.. Teraz to vyzerá ako kopa bordelu... Skutočne.... -___-"...
No a potom sme s Ha-chan znova rozpísali nový príbeh, jednak ten predtým (RED --> http://ryuu-and-hayate.blog.cz/rubrika/stories)... No... stratili sme sa v ňom, takže sme začali písať niečo nové a skutočne sa mi to páči :)... Vžívame sa do fantasy sveta a keďže sa mi tieto prvotné vety páčia natoľko, že som im nevedela priradiť kapitoly, skopírovala som príbeh do jedného článku, ktorý bude predstavovať niečo ako úvod, alebo... No, jednoducho sa neskôr posnažíme zistiť, ako rozdelíme kapitoly... XD.. Snáď sa príbeh bude páčiť! (^_^)/....

Chladný vietor, ktorý sa tiahol od severu, rozstrapatil unavenému starcovi pár šedivých vlasov na hlave a odkryl tak jeho lesknúcu sa plešinu. Svoje hlboké vrásky a drsné strnisko prikryl golierom od kabáta, aby tak aspoň na chvíľu zahnal chlad, ktorý ho sprevádzal už niekoľko dní. Sťažka si odkašľal, pohľadom zablúdil ponad svoje rameno a privrel očné viečka tak, aby dokázal zaostriť na vyšliapanú cestu. Unavený sa po lese ponevieral už celé dva dni a jeho starému a takmer bezvládnemu telu to dalo zabrať najviac. Chrbtica sa mu krivila smerom dopredu a tak mu medzi lopatkami vytvárala náznaky hrbu. Líca sa prepadali smerom dovnútra a suché pery lapali márne aspoň po sviežej kvapke vody. Kostra starého muža držala jeho krehkú konštrukciu ledva pokope, no jeho silné nohy ešte vždy odhodlane stále pevne na zemi. Palica, ktorou sa starec podopieral, bola miestami nalomená, no bola jediným jeho spoločníkom a oporou na ceste do najbližšej dediny, od ktorej potreboval pomoc.

Z čela si zotrel kropaje potu do rukáva na svojom kabáte a ukonaný si sadol pod najbližší strom, pod ktorým sa mohol oddať oddychu. Zavrel oči a ticho pod starým a mohutným dubom zaspal.

Z krovia sa ozýval šum a praskanie vetvičiek. Postava, ktorá sa za ním skrývala sa vynorila nenápadne ako myška, zelenými očami hľadela na starca ležiaceho pri strome a sledovala ho, prikrčená pri tom rastlinstve, ktoré tak dokonale splývalo s jej bledohnedým oblečením. Drobnými krokmi po špičkách sa prikrádala ku nehybne ležiacej osobe a rukou stískala rukoväť dýky. Na chrbte šípy a prehodený dlhý luk. Keď už bola ani nie na krok pri tom cudzincovi, čupla si ku nemu a hľadela. Jej dlhé špicaté uši občas zachytili nejaký zvuk, no nič nezvyčajné na lesné prostredie. Vzala halúzku a šťuchla opatrne do starca. Ten sa však ani nepohol. Nahla sa ku jeho tvári, až mohla do detailu vidieť každú jeho stareckú vrásku. Už myslela, že znovu starca šťuchne konárikom, no zvuk prichádzajúceho koča a dupot koní ju zastavil. Pozrela vdiaľ, na jedinú cestu, ktorá sa tiahla cez celý les. Blížiaci sa zástup postáv sa pomaly ale isto blížil. Elfka pustila konárik na zem a vyliezla na strom, kde sa utiahla do bezpečia ale na takú mieru, aby mohla sledovať scenériu pod sebou.

Netrvalo dlho a pochod sa zastavil pri starom dube. Len nejaké slová, ktorým elfka nerozumela, no keď zbadala postavu, ktorá kráčala ku starcovi oči sa jej zúžili. Dievčina, dlhé čierne vlasy zviazané do chvostu jej padali na chrbát, prenikavo zelené oči, krajšia ako čokoľvek čo doteraz videla. Dotyčná opatrne zobudila starca, chvíľku sa s ním zhovárala, pomohla mu vstať a nejakí podobní jej, mu pomohli nastúpiť do koča. Elfka na strome sa mierne pohla aby lepšie videla na tú krásnu tvár, no konárik, ktorý práve držala sa odlomil a padol pred dievčinu dole.

"Hm?" Dievča otočilo prudko hlavu za seba a vydalo rozkaz, nech koč ešte malú chvíľu postojí.
"Ale madam..." namietal jeden z jej služobníkov no ona sa neunúvala, len mu pred tvárou zamávala svojou bledou dlaňou na znak, nech zostane ticho a ladne vyšla z koča.

Elfie žieňa sa mihotalo na zemi a držalo si pritom členok v pevnom zovretí. Oči sa jej zapĺňali slzami a nevšimlo si pritom prichádzajúcej ženy, ktorá ku nej načahovala ruku.
"Ty... potrebuješ pomoc?" Dievčatko, so špicatými a dlhými ušami, pozrelo nevinne na ženu pred sebou a zahryzlo si od bolesti do spodnej pery. "No tak, poď, pomôžem ti!" Elfka zavrtela hlavou a tak dala na známosť jej rázny nesúhlas. Žena sa vystrela a založila si ruky cez prsia. "No, ako chceš. Ak tu chceš umrieť od bolesti..." V tom okamžiku ju to krehké ubolené stvorenie chytilo za členok a pozrelo na ňu s náznakom, že teda privolí k jej pomoci. Žena sa usmiala a vzala dievča na ruky, ktoré na jej prekvapenie nevážilo takmer nič.
"Konečne!" "Niečo sa ti nepáči, Alder?!" Ozvalo sa v momente, keď dievčatá nastupovali do koča."A-Ale nie, pani moja. Prepáčte mi, bol som akosi veľmi netrpezlivý." "Trpezlivosť ruže prináša," zamrmlal starec a jeho sklený pohľad neopúšťal výhľad z okna. "Tak, tak. Mimochodom, aké je vaše ctené meno, smiem vedieť..." "Dayton, pani moja. Volajte ma Dayton."

Elfka mlčky sledovala ženu ako komunikuje s tým starcom. ,,Kde sa tu beriete Dayton?" žena sa oprela a pozerala na starca, ktorému práve zachránila život. ,,Cestujem už asi tri dni, pani moja," odmlčal sa. Koč nadskočil keď kočiš nechtiac prešiel cez kameň. ,,Už to nebude dlho trvať a dorazíme do môjho sídla. Tam sa o vás postarajú, po takej dlhej ceste musíte byť určite unavený, Dayton," pousmiala sa. Starček len mlčky prikývol a obrátil svoj pohľad ku dievčaťu na druhej strane koča. Zamyslene sledovala prírodu cez dvere koča. ,,Nikdy som neveril, že tieto bytosti naozaj existujú," riekol starec a pošúchal sa na brade. Unavene si vzdychol. Dievčina sa usmiala. ,,Prichádzate zo severu?" Dayton prikývol. ,,Tak už tomu rozumiem. Tamojší ľudia neveria na magické bytosti aj keby ich mali rovno pred očami, nikdy by si ich nevšimli." ,,Máte pravdu, pani. Som vám vďačný za svoj život."

,,Už sme na mieste, madam." Dvere na koči sa otvorili. ,,Poďte prosím," naznačila starcovi aby šiel prvý.
Dayton prikývol a opatrne, spolu so ženinou pomocou, vyšiel von. "Toto, že je Vaše kráľovstvo?" Žena vystúpila von a za sebou ťahala krivkajúce stvorenie. "Áno, ale to čo hľadáš tu zrejme nie je, však?" "Ale...Ale ako?!" "Pššt." Žena položila svoj štíhli ukazovák na starcove celkom suché a popraskané pery. "My tu o tvojej ceste vieme. I preto som povolala svojich poddaných, nech pripravia koč na cestu. Žiaľ, nevedela som, že so sebou prinesiem tento suvenír." Otočila sa k dievčaťu a to sa červenajúce chúlilo skrčené v klbku hanby. "No tak, maličká. Prezradíš mi svoje meno?" Žena si k nej kľakla a jednu ruku jej zľahka položila na ubolený členok. Avšak jej kňučanie do prázdna a prudký zdvíhajúci sa vietor, prezrádzali akurát tak to, že čo nevidieť príde z juhu silná búrka. "Myslím, že by sme mali ísť čo najskôr do vnútra. No tak, rýchlo!" Jej hlas však bol tak hlasný, že elfku vystrašil a tá sa náhle rozbehla smerom k lesu. "Zrejme tam patrí," pomyslela si žena a snažila sa zorganizovať skupinu, ktorá poženie všetko čo najrýchlejšie do hradu.
,,Nemali by ste ju priviesť späť?" pozrel na ňu. ,,Možno, že patrí do lesa, ale je zranená a okrem toho ide ta búrka, je to len dieťa...." namietal starec. ,,Hm..." slečna privrela oči. ,,Všetko je vyložené, madam,"ozval sa sluha. ,,Dobre, odveďte Daytona dnu a dajte mu najesť," povedala a otočila sa do lesa.

Elfka spomalila a už skôr kráčala, než bežala. Noha ju bolela a tak si sadla pod najbližší strom. Chytila si boľavý členok a šúchala si ho. ,,Uhm..." do očí sa jej znovu nahrnuli slzy. Obrátila pohľad na oblohu a privrela oči. Vietor sa už pomaly zdvíhal a na zem dopadli prvé kvapky dažďa. Elfka sa postavila, no noha ju neposlúchla a padala k zemi. Privrela oči a čakala náraz, no miesto tvrdého pristátia zacítila nežný dotyk. Obzrela sa - ona. ,,Hm?" vytrhla sa jej a chrbtom vrazila do stromu, ktorý akoby schválne stal za ňou. ,,Ah..." zošuchla sa na zem a mlčky pozerala na ženu stojacu nad ňou. Tá si ku nej kľakla. "No tak, maličká..." "Ja..." Elfka sa vrhla žene do náručia a tá ju opatrne zodvihla, aby ju mohla zobrať k sebe do sídla. "Neboj sa, dám na teba pozor." "Hayate." "Čo?!" Slečnu to zarazilo, no čoskoro pochopila a pousmiala sa. "Ryuu." Elfka zhrozene uprela oči na jej bledú tvár, no stačila chvíľa a či už to bola bolesť, alebo ten zmätok okolo, Hayate to donútilo zaspať v Ryuuinom náručí.

"Slečna Ryuu!" Klaňajúca sa stráž otvorila ťažkopádne bránu a následne ju rovnako sťažka za svojou paňou zavrela. Studené kvapky dažďu im dopadali na ich dokonale vyleštené helmy, čo ich následne donútilo sa viac pritlačiť ku kamennej stene, kde ich aspoň na chvíľu dokázala ochrániť malá strieška. "Ešte chvíľu a v tejto práci zhrdzaviem skôr, než si dokážem predstaviť." Druhý muž, vo veku asi 38 rokov, bol donútený sa hlasne zasmiať. "No tak, Broderick. Musíš uznať, že sa máme oveľa lepšie než susedné kráľovstvo. Takmer tam prevláda chudoba a vládca je ku svojim poddaným tak krutý, že ich za každú menšiu chybu necháva zbičovať." "Máš pravdu, máme šťastie, že slečna Ryuu sa dokáže o nás ešte vždy postarať, ale nie je predsa len od jej nebohých rodičov tvrdé, že jej dohodli sobáš práve s lordom Dorsetom?" Ich otázka však zostala len rečníckou a tak dážď zakryl ich ustráchané tváre, práve pred samotnou slečnou Ryuu van Ostadovou.

Len čo sa stráž odmlčala, vo dverách sa zjavila hlava slečny s mŕtvolným úsmevom na kútikoch pier. "V našom kráľovstve sa meno môjho budúceho manžela nespomína, zabudli ste na to?" pozerala na nich. ,,Odpustite, madam..." obaja riekli nahlas aby ich cez bičujúci sa dážď bolo vôbec počuť. ,,To je v poriadku," riekla a zotrela elfke mokré vlasy z tváre. ,,Koho ste to priviedli slečna? To je ozajstná živá elfka?" podišli bližšie ku nej. ,,Rovnako živá ako ja, alebo vy, alebo bárs kto iný v našom kráľovstve." ,,Hovorí sa, že nosia šťastie, môžem sa jej dotknúť?" zamrvil sa jeden zo strážnych. ,,To nie je kominár," zasmiala sa Ryuu a otočila sa. ,,Dávajte pozor tak ako doteraz," pousmiala sa na nich a vošla dnu.

Starec sedel v jedálni a občasne si zobol do toho hojného bohatstva, čo bolo na stole. ,,Madam," uklonili sa slúžky, ,,pripravili sme jedlo už aj pre vás." ,,Nebudem teraz jesť, prineste mi niečo neskôr do izby aj nejaké čisté šaty." ,,Samozrejme madam," uklonili sa. ,,Dúfam, že vám chutilo," usmiala sa na starca, ten len mlčky prikývol a ďalej pokračoval v jedení. Ryuu pozrel na dievčatko ležiace v jej náručí a pobrala sa s ňou do izby.

"Hm? Ryuu?" "Moje meno si si zapamätala celkom rýchlo." Slečna sa pousmiala a na horúce čelo dievčaťa položila vlhký, saténový kapesník. "Nie je pre mňa problém si niečo tak banálne zapamätať." Hayate urazene odvrátila hlavu, čím sa kapesník z jej tváre uvoľnil a dopadol chladnejšou stranou na jej gombíkový nos. "Haha, tvoja urážlivosť je rovnako roztomilá ako tvoja tvár." Hayate sa zapýrila, no hlavu ponechala v pôvodnom stave otočenú v pravo. "Ale no tak, maličká," "Nehovor mi maličká!" Ryuu sa zarazila, no znova vybuchla do obrovského smiechu. "Nemyslíš, že je to trochu neetické? Kde si to bola vlastne vychovaná?!" "Nie si na niečo tak malé trošičku drzá?" Ryuu sa posmešne naklonila nad podráždenú elfiu dievčinu a svoje čelo oprela o to jej. "Nebuď smiešna!" Hayate rukou od seba slečnu odsotila, no na Ryuu to malo účinok asi ako dopadajúci vlas na podlahu. "Tak dobre!" Ryuu si sadla na kraj postele, preložila si nohy cez seba a ruky voľne položila vedľa tela. "Avšak, mám pre teba prekvapenie, ktoré si určite neočakávala." "Hm?" Hayate spozornela, chladný kapesník hodila na zem a prisadla si k Ryuu. "Tu na hrade sa nachádza viac elfej rasy ako si sama dokážeš zmyslieť." "TY! TY si ublížila môjmu..." "Nie, nie, tvoj kmeň je v bezpečí ver mi," upokojovala Ryuu rozčertené dievča. "Sú tu z vlastnej vôle, jednak lord Dorset sa vás snažil všetkých vyvraždiť. Bola som prekvapená, že som ešte jedného našla v lese, práve pri záchrane toho starca." "Máš na mysli Daytona," nezdržala sa komentára Hayate a so zatajeným dychom nemohla uveriť tomu, čo práve Ryuu povedala.
,,Dorset... Dorset..." šepkala elfka a pritom sústredene pozerala na predmet pred sebou. ,,Ha... Ten... čiernovlasý vysoký pán, čo ma tak nepríjemný dotyk a chladné, neľútostné oči? A jazvu na pravej strane tváre?" Ryuu na ňu prekvapene pozerala a napokon prikývla. ,,Áno, opísala si ho veľmi výstižne, videla si ho niekde?" No práve keď sa Hayate chystala odpovedať na jej otázku, sa dvere otvorili a dnu vošiel elf. Bol vysoký, tmavozelené vlasy mal zviazané do vysokého copu a jeho zelené oči takmer splývali s jeho nazelenanou pokožkou. ,,Vitajte doma madam," zdvorilo sa uklonil. ,,Hm?" zazrel na elfku, ktorá sedela pri Ryuu a tentoraz hľadela na neho. ,,Našli ste... elfku?" prekvapene pozeral aj on. Nedalo sa presne určiť, kto z nich bol viac v šoku, ale zrejme obaja. ,,Áno," prikývla. ,,poznáš ju, Felon?" Elf rozhodne zavrtel hlavou a podišiel k malej elfke. Čupol si ku nej a stiahol jej jemný odev na pravom ramene. ,,Prekrížené meče... To znamená, že bola u lorda Dorseta na hrade." ,,To by vysvetľovalo, ten dokonalý popis..." vzdychla si Ryuu.
"Ale čo si tam robila?" Felon jej neprestajne hľadel do očí, no Hayate len nemo sledovala jeho nepatrný pohyb šošoviek. "Nechaj ju, snáď nám to povie neskôr." "On..." Felon i Ryuu očakávane na elfku upreli zrak a so zatajeným dychom čakali na dokončenie vety. "On je tiež jeden z nás." Hayate s námahou preglgla horké sliny v ústach a potom z ničoho nič prišiel na ňu otrasný záchvat. Chytila sa za vlasy tak, že to vyzeralo, že si ich čochvíľa vytrhá a dostala hroznú triašku. "Felon!" Elf ju pevne schmatol do náruče a jemne ju pobozkal na šiju. "Kľud, len pokoj! Budeš v poriadku!" "Nie, nie!" Kričala neprestajne Hayate a vymámila sa z Felonovho zovretia. "Hayate!" Ryuu zjavne nemala dva krát na výber a dievčaťu strelila prudkú facku. "Ukľudni sa!" "Slečna!" Felon sa nechápavo zadíval na Ryuu, ktorá dýchala tak rýchlo, akoby ten záchvat práve prekonala ona a nie to úbohé dievča. "Dorset mi klamal, keď tvrdil, že jeho rasa patrí k Strážcom svetla!"
,,Ale on je jedným z nás! Je to elf!" zvýšila hlas elfka, v ktorom bolo cítiť náznak čohosi medzi strachom a ľútosťou. ,,To nie je možné," riekol Felon, ,,on predsa elfov ničí..." Ryuu mlčky počúvala. ,,To sa mýlite! Snaží sa ich pretvoriť na vlastnú rasu, nazval ich Forsaken Elf...." pozrela na Ryuu. ,,Tá úbohá elfka, to zrejme nemá v hlave poriadku," povedal druhý elf. Hayate chvíľku pozerala na neho a potom na slečnu. ,,Vy mi ale veríte, že áno?!" chytila ju za košeľu a kŕčovito zovrela. ,,Hovorím vám pravdu neklamem vám!" Ryuu mlčky odvrátila pohľad. ,,To čo tu hovoríš, je veľmi závažné obvinenie, ak by sme ho aj chceli použiť proti nemu, Najstarší so Strážcov by nikdy neverili malej elfke." ,,Ja vám neklamem lord Dorset, on...." pozerala raz na jedného raz na druhého. "Stále ho milujem..." "Čože?!" Hayate aj Felon sa dívali na Ryuu, akoby sa práve pomiatla, čo v danej chvíli asi ani nebolo tak celkom nemožné. "Je mi jedno čo si o tom všetkom myslíte a teraz ma ospravedlňte!" Slečna vykročila smerom k chodbe, kde si to následne namierila na schodisko a ďalej je kroky smerovali k úbohému Daytenovi.

Starec sediaci na stoličke si vzal z kraja hodvábny obrúsok a otrel si ňou svoju pusu. Slabšou rukou sa načiahol po džbáne s červeným vínom a z výšky si ho nalial do čaše po ľavej ruke.

"Vyzeráš spokojne a plný síl," ozvalo sa za Daytenovým chrbtom. "Moja pani, bolo to nechutne dobré! Ďakujem!" Starec sa postavil a náhle uklonil čo najvznešenejšie. "Tak dosť Dorset, je čas odkryť svoju identitu." Starcovi sa zaleskli oči a čoskoro sa jeho vrásky začali dokonale vyplňovať, strnisko zmizlo, líce mu natrhla asi 5 centimetrová jazva a odev sa zmenil na róbu hodnú grófa. "Ako vždy vyzeráš úchvatne, moja milá." Dorset vo svojej pravej podobe vzal do svojich rúk tú Ryuuinu a nežne na ňu vtlačil bozk. "Aké úbohé!" "Sama ma kryješ, predsa len..." Dorset sa šibalsky usmial a pokračoval, "...stále ma miluješ!" "Myslím, že som skôr zaslepená ako zamilovaná," vypadlo z Ryuu a všímajúc si jeho elfie uši podišla k nemu o čosi bližšie. "Tak čo? Páčia sa ti?" "Prečo si mi o tom nikdy nepovedal?" Dorset sa nadýchol, no vo chvíľke vyrieknutia slova ho Ryuu prerušila. "Radšej mi to nehovor. Vypadni odtiaľto skôr, ako povolám.." "Čo? Svoje vojsko? Tých úbohých elfov, čo vyzerajú akoby sa chystali práve zomrieť? Všimni si ako im každou hodinou mizne sila." Dorset!" No v tej chvíli už Dorset zmizol v rúšku hustého dymu a v Ryuu tak zanechal len ďalšiu krvácajúcu ranu v jej srdci.

By Hayate (http://hayate-chan.blog.cz/) and Ryuu :)

P.S.: Musím podotknúť, že som takmer na to zabudla, tak to píšem hneď sem XD... Zatiaľ nie je k tomu žiaden názov, takže som zatiaľ napísala tamten tam hore... :DD
Sayounara! (^o^)/